Smrť je bozk na dobrú noc

Ako sa nebáť smrti a stáť po boku svojho zvieraťa až do poslednej chvíle ?

"Ak je smrť sprevádzaná v posvätnosti, majú z nej úžitok živí, umierajúci aj mŕtvi." – Dr. Sarah Kerr, sprievodkyňa smrťou

Vaše zviera je pre vás všetkým a tajne dúfate, že bude žiť navždy.

Je vaším tajným sprievodcom. Dáva na vás pozor, smeruje vaše kroky, reaguje na každučkú nepriaznivú zmenu vo vašom živote.

Smrť blízkych sme z našich životov vytlačili do domovov dôchodcov a nemocníc. Máme z nej strach, tvárime sa, že neexistuje.

Že nás sa netýka.

Vďaka zvieratám sme bolesti smrti vystavovaní znova a znova a aj tu sa ju snažíme oklamať náhlivo eutanáziou a automatickým zalepením prázdneho miesta novým zvieraťom.

Ak by sme sa odvážili smrť prijať, precítiť a uctiť, zistili by sme, že môže byť rovnako krásna ako narodenie.

Zažila som viacero odchodov mojich zvierat. Až na dva posledné už v profesii komunikátora so zvieratami, ktoré popisujem tu na blogu, boli všetky plné stresu, smútku, výčitiek a súboja so smrťou.

Keďže sa so smrťou začínam kamarátiť a pomohla som už množstvu klientov odprevadiť ich zvieratá, zatúžila som to zažiť tiež.

"Chcem cítiť, aké to je, keď zviera odíde samo," zapriala som si.

Ďalšia na rade bola Kissa. Mala 17 rokov a posledný rok bola kvôli vysokému tlaku nevidiaca a s liekmi na srdce.

Pár dní som cítila, že sa niečo stane. Mala som na týždeň odísť z domu a tušila som, že Kisse sa pohorší stav. Vo chvíli, keď som odchádzala, začala fŕkať z nošteka sopel s krvou. Zatelefonovala som mužovi a kamarátke veterinárke, dohodla som, že s mačkou po škole s dcérkou prídu a ona sa na ňu pozrie. Tŕpla som pri telefóne. Mačka dostala antibiotiká a bolo dobre.

Zvieratá väčšinou odchádzajú na konci jednej životnej etapy. Odprevadia nás na križovatku, objímu, pobozkajú a povedia, že ďalej to už zvládneme sami. Druhým dôvodom býva, že si jednoducho nedáme povedať a nepočúvajúc všetky ostatné znamenia vesmíru, nás zvieratá zastavia nasilu.

Ja som bola na konci jednej cesty.

Kissa bola nenápadnou mačičkou a dokonalou mamou. Počas dlhých rokov môjho chovateľského života mi dala veľa prekrásnych mačiatok. Ona sama bola mojím splneným snom. Bola som pri jej narodení. Keď som sa rozhodla skončiť s chovom a väčšinu mačiek umiestňovala do nových rodín, ju nikto nechcel. Bola už stará.

Nebolo medzi nami silné puto. Bola som pragmatický chovateľ, žiadne prehnané citečky. Keďže bol chovateľský plán prvoradý, na mačky, ktoré som veľmi často obmieňala, som sa nepútala. Nevážila som si ich, hoc by som to v živote nepriznala.

Paradoxne sme sa skutočne zblížili až jej posledný rok. Začala mať problémy s očami a zakrátko oslepla. Chodili sme po doktoroch, očká uzdravili, ale zrak sa jej nevrátil. Cítila som vinu. Roky sa bála chodiť na dvor a pár týždňov na to, ako konečne prekonala svoj najväčší strach, oslepla a už von sama nedokázala ísť. Príbeh o jej chorobe a čo mi ukázala je v blogu "Keď mačka nevidí".

Po týždni som prišla domov a Kissa bola v poriadku. Vydýchla som si. Všetko bolo zas ako predtým. Kissa celé dni trávila na poschodí. Niekoľko dní po mojom návrate zišla dolu za nami do obývačky, našla svoj obľúbený koberček a spokojne zaspala. Potešila som sa, pretože v obývačke už niekoľko mesiacov nebola a bol to znak, že jej je lepšie. Keď sa zobudila, šla sa napiť vody a ja som začula, že nemôže dýchať nosom.

Je to taký zvláštny pocit, keď sa deje to, čo viete, že sa stane, len presne neviete, ako to má celé dopadnúť.

Druhý deň sme šli opäť na veterinu. Zopakovali sa antibiotiká. Prebrala som lekárničku a s heslom, všetko, čo potrebujete, máte už doma, som nasadila Imunovet. Keďže som tušila, že ide do tuhého, kontaktovala som kamarátku aromaterapeutku a dostala tip na bunkové soli, aj moju obľúbenú prírodnú veterinárku, od ktorej som zas dostala tip na čínsku medicínu. Do toho som mala v difúzeri Vincentku a kvápala jej do nosa morskú vodu.

Popri dávaní "všetkého" som pri Kisse meditovala . Počúvali sme hodiny Solfeggio frekvencie a ja sa bičovala pocitom, že zrazu mám na ňu čas a skôr som si ho nenašla.

Vôbec v trestaní samých seba sme dokonalí.

"Najviac klientov za mnou chodí kvôli vine zo smrti svojho zvieraťa. Delia sa na dve skupiny. Tí, čo dali svoje zviera uspať a cítia sa z toho zle a tí, čo ho uspať nedali, alebo to spravili podľa nich neskoro a trápia sa tiež."

Keď sa Kissyn stav nemenil, vzala som ju na kliniku do Trnavy, kam vždy chodím v stave núdze. Ohromne ma potešilo, že moja 17 ročná mačka má všetky výsledky krvi ukážkové a na rongéne tiež nie je vidieť žiaden problém. Verdikt bol, že niekde v tele je podľa výsledkov malý zápal. Niekde na diaľnici som sa prestala báť.

Neustále mi v hlave znelo :

"Aj toto je šťastie."

Pri klientoch, ktorí ku mne prídu, s podľa veterinárov neliečiteľnou chorobou, zvyknem vtipkovať, že práve tu je to najlepšie. Až tu sa ide skutočne na dreň.

Tam kde Vám nepomôže nikto.

Všetci by sme si priali, aby sme s chorým zvieraťom niekam prišli, tam by mu pichli injekciu alebo dali chutnú ružovú pirulu a domov by sme si ho odniesli zdravé. Aj mňa kontaktujú ľudia, lebo veria, že niečo opravím.

Bohudík, každý si svoje pokazené môže opraviť len sám.

Ja viem iba posvietiť, kde to máte pokazené a pošepkať, ako by to šlo opraviť.

"A kde to máš pokazené ty, Andrea ?"

V ten týždeň som odprevádzala jednu 17 ročnú mačičku muža Amálkinej učiteľky. Bolo to krásne. Mačička majiteľovi porozprávala, čo potrebovala a on pochopil o čom bol ich príbeh. Povedala som mu, ako je možné nechať zviera rozhodnúť o eutanázii aj ako byť zvieraťu oporou až do konca. Rozhodli sa pri nej zostať a nechať ju odísť samú.

V tú noc v pokoji odišla.

Vedela som, že je to znamenie.

"Môžeš odísť. Prijímam to. "

Bola som stále pri nej. Bola unavená, dýchala pusinou, ale stále jej chutilo jesť. Ak je naším príbehom, aby sa uzdravila a ešte sme mali spoločný čas, tak sa tak stane. Ak nie, tak mám možnosť zažiť odchod, ktorý som si pre ňu aj seba priala.

Či už ide o choré, či stratené zviera, vidím ako zásadný moment, kedy si povieme, že sme spravili všetko. V tomto bode si môžeme konečne sadnúť, dať ruky na srdce a počúvať, čo nám vraví.

V nedeľu večer za nami z posledných síl prišla do obývačky. Sedela som pri nej na koberčeku pri krbe. Hrali sme s mužom a dcérou hry. Smiali sa.

"Ak sa jej do zajtra nepolepší, necháme ju v kľude odísť," poznamenala som pokojne. Odmietala kŕmenie aj lieky. Stav sa pomaličky zhoršoval. Áno, vždy sa dá ešte niečo. Mohli sme utekať ešte na veterinu, mohli jej dať infúziu a čo ja viem čo a mohla som ešte "bojovať".... alebo sme mohli byť.

"Nemôžem sa pozerať na tvoje utrpenie, " pošepkala som do tmy. "A na svoje sa môžeš ? odpovedala Kissa

S Kissou sme zažili okolo 10 pôrodov. Bola super mamina, ale pôrody som neznášala.

Tak tri dni sa tvárila, že čo chvíľa porodí. Vždy som si k nej ľahla na improvizovaný prístelok a čakala a čakala. Na tretiu noc som to väčšinou s dolámaným chrbtom vzdala a povedala milej Kisse : "Ak sa to začne, tak ma zavolaj." A neomylne som sa vždy zobudila presne vtedy, keď začala rodiť. Nemusela vydať žiaden zvuk. Jednoducho ma zobudila v mysli.

V tú noc som si doniesla do chodby perinu a deku. "Bude to ako za starých čias. Budeme spoločne čakať, kým príde čas." Difúzer nám romanticky svietil do tmy, hrala jemnučká hudba a ja sa modlila, aby sa netrápila. Na jedno oko som spala, na druhé sledovala každý jej pohyb ... či dýcha. V polke noci sa ku mne pod deku na chodbe vtlačila aj dcérka.

Bolo to tak krásne. Plačem dojatím a nespím, lebo toto sú chvíle, ktoré menia celý môj život.

Prestala som ju kŕmiť, odložila lieky, vitamíny. Iba sme spolu boli.

Ďalší deň sa jej polepšilo. Z nosa jej konečne začali vytekať žlté sople, vrátil sa jej čuch.

Nádej.

Aj keď som cítila pri nej Rómea, kocúrika, ktorý odišiel pred dvoma rokmi, nevedela som to neskúsiť.

Uvarila som jej kamilkový čaj s medom. Chutil jej. Zvieratá vôbec majú veľmi radi kamilkový čaj. Zachránil už nejedno moje zviera v časoch núdze. Skúsila som ju nakŕmiť.

Opäť sa jej pohoršilo.

Tak predsa len to bude príbeh o odchode.

"Prečo nemôžeš odísť ?"

"Pretože cítiš vinu."

Tretia spoločná noc. "Mala som ju kŕmiť, nemala. Mala som ju dať radšej uspať alebo nemala. Nie je to celé o mojej romantickej predstave peknej smrti a nechávam kvôli nej trápiť zviera ?" Jaaaaaj.

Z etikoterapie poznám jednu krásnu vetu, ktorá zmenila môj pohľad na rozhodovanie.

"Záleží na priestore."

Nezáleží ani tak na tom, čo spravíme, ale z akého priestoru.

Spravíme to zo strachu ?

z hnevu ?

z viny ?

alebo z lásky ?

"Máš pravdu, cítim vinu za to, že si slepá. Že som si pred rokom nevšimla skôr, že máš zdravotné problémy. Že som to nedokázala zmeniť. A teraz ťa držím pri sebe, aby som sa mohla vytrápiť."

Dokonalé.

Tú noc som nespala. Sedela som pri nej a opakovala slová z Hoponopono :

Milujem ťa

Ospravedlňujem sa

Prosím odpusť mi

Odpúšťam aj sebe

Odpúšťam aj tebe

Ďakujem

Ráno bolo ako po spovedi. Odpustila som si. Bola som zmierená, pokojná a Kissa tiež. Ležala na perine vedľa mňa. Fúziky sa jej hýbali a konečne po dlhých dňoch tvrdo spala.

"Čo môžem spraviť pre to, aby mohla Kissa v ľahkosti odísť ?" Vytiahla som si z tarotových kariet odpoveď. Rytier, ktorý beží oproti svojmu snu.

"No na parádu, tak to mi teraz povedz, čo mám ísť robiť ?"

Ale ja viem.

Kissa ochorela presne prvý deň ako som nastúpila Cestu hrdinu s Jozefom Mihališinom. Na ceste som bola presne mesiac.

Celá naša spoločná cesta je náročná, únavná a odhaľuje bolestivú pravdu o mne a kým som si myslela, že som. Máme každý týždeň úlohy, online stretnutia, zdieľania, meditácie...

Zrazu ma napadlo, že ten týždeň som si ešte nerobila žiadne úlohy.

Idem na to. Úlohou toho týždňa bolo vytvoriť si zámer, kým chcem byť.

Sadla som si ku Kisse a začala premýšľať. "Ak všetko, kým som si myslela, že som, sú iba vzorce, strachy a závislosti, môžem byť kýmkoľvek. Tak kým chcem byť ?"

Podľa zadania sme si mali spraviť pre seba aj rituál. Povedať si zámer a prejsť pomyselnou bránou do podsvetia. Hm.

Sľúbila som Amálke, že sa pôjdeme dnes kúpať. To by bol krásny prechod vnorením sa do vody..... žasnem nad svojím nápadom a vtom si uvedomím ... čo Kissa? Veď ju tu nemôžem nechať tri hodiny samú. Hm. Púšťam obavy s tým, že všetko je tak ako má byť a rozhodnem sa operatívne.

Pre istotu si oholím nohy.

"Som krásna slobodná bytosť, vášnivo sa milujúca s mužom aj životom, odvážne ponúkajúca svoje dary svetu"

Ľahla som si ku Kisse. Objala som ju oboma rukami ako drobné dieťatko.

Tak veľmi sa zmenšila. V mysli si dokončujem zámer, hľadám správne slová. Keď som už spokojná, predstavujem si, ako to bude prebiehať. Pristúpim k bazénu a poviem - Som krásna slobodná bytosť, vášnivo sa milujúca.... a vstúpim do vody.

Ako som to dopovedala, Kissa sa mi začala chvieť v rukách. Pritlačila som ruky, aby som zmiernila pohyb jej tela.

Je to tu.

Ešte nikdy som to nezažila a predsa to poznám.

Dokázali sme to.

"Dokázali sme to," šepkám s nadšením do kožúška.

Dokázali sme to dievčatko moje.

Dokázali sme to !!!!!!!

Dve minúty, možno tri.

Ticho.

Aj toto je šťastie.

Nekonečné nič.

Vzala som ju do náruče a až teraz sa rozplakala.

Kričala som tak mocne, ako nikdy predtým. Nahlas z plna pľúc, tak ako som si nikdy nedovolila. Nebol to smútok, bol to celý život.

Kričala a kričala...

Ticho,

pokoj,

mier.

Zabalila som ju do najkrajšej návliečky a nechala v jej peliešku, aby sa aj ostatné zvieratá mohli rozlúčiť a aby si ju Amálka mohla ešte večer poobzerať.

Nasadla som do auta a presne podľa plánu stihla ísť na kúpalisko....a vojsť do svojho podsvetia.

Nechápem.

Ďakujem.

Smrť je bozk na dobrú noc

smrť je matka, ktorá objíme

smrť neberie, ale dáva

dary, čo sú povinné

Andrea, váš sprievodca dušou zvierat