Keď mačka nevidí

Intuitívna komunikácia so zvieratami ma uchvátila. Cítim, ako sa postupne prehlbujú moje schopnosti. No keď zo dňa na deň oslepla Kisa, nevedela som si rady. Zrazu som nerozumela, čo potrebuje, čo mám pre ňu spraviť.

Ak požiadame, dokážeme nadviazať čarokrásne puto.

Ak dovolíme zvieraťu, aby nás viedlo, vieme uzdraviť tak svoju dušu ako aj jeho.

Toto je Kiss Me domácim meno Kisa. Keď ju ľudia zbadajú, zavše si myslia, že meno Kysa má podľa kysnutia :D

Toto výnimočné dievčatko sa mi narodilo pred 16 rokmi. Pamätám si ten večer úplne presne. Jej maminka Goldie mala prvý vrh. A ja som jej celý čas opakovala "Goldie, prosím si jedno biele dievčatko pre mňa."

A svet Vám dá všetko, po čom skutočne bez pochýb túžite.

"Ak nevieš, kam kráčať, zavri oči. Svet ťa dovedie presne tam, kde máš byť."

Keď som pred štyrmi rokmi vychovala posledné mačiatka v mojej chovateľskej stanici a rozhodla sa nadobro skončiť s chovom, začala som umiestňovať svoje chovné mačky po kastrácii do nových rodín.

Nech som rátala ako som rátala, stále mi doma zostávalo 7 mačiek. Medzi štyrmi dôchodcami bola aj Kiss. V jej veku by som ju už nikomu nedala.

Vždy to bola taká mačička, o ktorej ani neviete. Priznám sa, že sme nemali nejak špeciálny vzťah.

Posledné roky väčšinou spí. Zo srandy sme jej kontrolovali kožuch, či nemá dekubity, lebo sa prakticky nehýbe.

Celý život vyzerala zdravá, len pred tromi rokmi z nejasného dôvodu prestala chodiť do záhrady. Keď som ju vzala von, s panickým strachom utekala dnu.

Keď mačka vie

Prvý septembrový víkend som sedela na schodoch do záhrady, vystrašená životom, čo ma čaká. Dala som výpoveď v práci a až teraz spracovávala dopad svojho rozhodnutia. Žiť svoje poslanie znelo lákavo a vzrušujúco, pochyby o sebe ale lomcovali celým mojím telom. Nebolo cesty späť. Cítila som sa ako srnka, ktorá potrebuje vytriasť zo seba strach a vykročiť v pokoji opäť do bezpečného sveta.

A v tom som začula buchotať mačacie dvere do záhrady. Takýto buchot robievajú mačky, keď sa im tie plastové dvierka zaseknú. Otočila som sa, že idem zistiť, čo je s dvierkami, keď som na terase zbadala Kisu.

Tri roky sa odhodlávala výsť do záhrady cez tie malé šľaktrafené dvere. Moja odvážna babička mi v deň, keď som túto podporu potrebovala najviac ukázala, že je možné prekonať strach.

Že jedny dvierka nás delia od úplne iného života.

Od tej chvíle bola na terase stále. Spávala tam na gauči aj keď bolo v noci chladno.

V ten deň, kedy vyšla na terasu, som si všimla, že má pravé očko zakalené.

To som ešte nevedela, že je to prvý deň úplne nového vzťahu.

Navštívili sme veterinára, dal jej antibiotikové kvapky s tým, že to bude iba zápal spojiviek. Kvapkala som, ale po vysadení kvapiek sa očko veľmi zhoršilo a aj druhé sa zakalilo. Zo dňa na deň prestala Kisa úplne vidieť.

Objednali sme sa na vyšetrenie k špecialistovi do Trnavy. Pán doktor Fago jej pozrel do očí a videl, že má krvácanie na sietnici. Hneď povedal, že to býva na vine väčšinou srdce. Po vyšetrení špecialistky na srdce, bolo jasné, že Kisa má zväčšené srdce a vysoký krvný tlak, ktorý spôsobil krvácanie do očí. Dostala lieky na srdce aj kvapky do pravého oka, ktoré je na tom horšie a bol v ňom zápal aj poškodená rohovka.

A vtedy som si uvedomila, že v ten deň, keď Kisa vyšla na terasu vlastne prestala vidieť na pravé oko. Akoby vedela, že za mesiac stratí zrak úplne. Akoby vedela, že toto je posledná šanca prekonať strach.

Ako ti pomôcť ?

Už je to mesiac, čo Kisa vôbec nevidí. Zo začiatku to bolo veľmi ťažké. Máme našťastie maličký domček, takže nebolo veľa miest, kde by zablúdila, ale aj tak chodila po dome ako robotický vysávač a do všetkého vrážala. Trpela som.

Pokým sa vymotala z kuchyne, točila sa v nej aj pol hodinu. Keď som ju vzala na ruky, že ju dám na jej bezpečné miesto na koberček v obývačke, nervózne začala sekať chvostom. Hneď som vedela, že toto nie je pomoc, ktorú chce.

Ako ti teda pomôcť, dievča moje ?

"Pomôžeš mi tak, že si začneš veriť. Ak cítim, že veríš v seba, verím v seba aj ja."

Ako vraví môj muž, môžeš byť buď obeť alebo tvorca. Tak som sa vyprdla na obeť a vzala veci do svojich rúk. Práve vtedy som si čítala knihu od Margrit Coates Liečenie koní. Teória aj postupy v knihe sa dá využiť aj pre iné zvieratá.

Dá sa kúpiť na stránke nechsenest.cz

Energetické liečenie v trochu inej forme poznám už dva roky. Používala som ho hlavne pri veľmi chorej mačičke Judy, ktorú som zo všetkých síl chcela udržať pri živote.

Raz som mužovi od večera do rána uzdravila bolesť v uchu. Robím to tak, že sa uvoľním, vyrobím si energiu medzi rukami, hľadám na tele miesto, kde je problém a následne mám v hlave vidinu, čo s tým miestom treba spraviť. U muža som videla, že mu z ucha obrovskou striekačkou vyťahujem nejakú tekutinu. Povedal mi, že cítil pri tom obrovskú bolesť, z ktorej zaspal. Ráno sa prebudil a po bolesti ani chýru ani slichu. Odvtedy si robí srandu, že robím najlepšie lobotómie.

Samozrejme, že som si vo svojich schopnostiach neverila. Viackrát som videla, že po tom, ako energeticky pôsobím na rozkašľanú spiacu dcérku, do pár minút prestane kašľať. Videla som, ako zvieratá okolo mňa krásne reagujú na moju uvoľnenú prítomnosť, ako ma vyhľadávajú a všetky okolo mňa spokojne zaspávajú.

Videla a neverila.

Až keď som si prečítala krásnu knihu od Margrit, ktorá si dala tú prácu a dôkladne spracovala princíp energetického liečenia a jeho vplyvu na kone, rozhodla som sa znova liečiť. Hneď v ten večer som si sadla ku Kise a bola s ňou. Bolo to hneď v prvých dňoch ako oslepla.

Stalo sa to naším večerným rituálom. Sadnem si ku nej na koberček, uvoľním sa a teším sa z obyčajného pocitu vo vlastnom tele. Predstavujem si prúd svetla prechádzajúceho do mňa cez moju hlavu a vystupujúceho cez moje ruky. Žiarivé svetlo svieti na všetky strany okolo mňa. Do pár minút ležia okolo mňa všetky mačky. Je to neopísateľný zážitok.

Splynutie, dôvera, láska.

My neliečime, liečenie sa deje skrz nás

Už dlho si všímam, že zvieratá majú rovnaké choroby ako ich ľudia.

Cítia presne to, čo cítime my. Vidia všetky naše myšlienky.

Toto je ich forma rozprávania. Povedia si všetko na diaľku, zistia, či je lev nebezpečný alebo najedený. Matka vysvetlí cez svoje pocity a obrazy v mysli deťom všetko potrebné.

Takto sme sa voľakedy rozprávali aj my.

Dnes ale v našich mysliach čítajú hlavne strach, pochybnosti a hnev.

Cítime iné ako vravíme a robíme iné ako myslíme.

Vraví sa, že naše choroby na seba preberajú. Ja si myslím, že ak je pravdou, že každej chorobe predchádzajú určité myšlienky a pocity, zvieratá nemajú ani šancu sa tým naším chorobám vyhnúť.

Ak ma niekto kontaktuje kvôli chorobe zvieraťa, ako prvé sa pýtam, či takúto chorobu nemá on alebo niekto z rodiny. Naposledy ma kontaktovali kvôli kocúrikovi s ochorením pankreasu. Keď som sa spýtala na rodinnú anamnézu, majitelia potvrdili, že obaja ich otcovia zomreli na rakovinu pankreasu.

Ak si chcete viac prečítať o celostnom zdraví a pôvode chorôb, odporúčam stránku https://celostnezdravie.sk

Zväčšené srdce znamená, že si myslíme, že niečo nedokážeme. Takéto srdca mávajú športovci. Telo sa chce pripraviť na vyšší výkon, a tak zväčší srdce.

Sedím na koberčeku, svetlo mi žiari z rúk a srdca a opakujem v duchu:

"Dokážeš všetko."

Tá vlna pokoja, ktorá sa rozlieva pomaličky do celého domu a vytláča všetko, ktoré tam nepatrí.

Akoby duše tancovali na hudbu ticha.

To musíte iba zažiť.

Aby sa zvieratá mohli upokojiť a ich telo naštartovalo uzdravovací proces, musíme sa nutne uvoľniť my. Ak ide o zvieratá, ktoré nežijú s nami, ako napríklad kone, musí sa odstrániť dôvod, prečo im nie je dobre.

Bez toho to nejde.

Ak sa čokoľvek deje s Vaším zvieraťom, začnite liečiť ako prvého seba. Ak ste v strese, Vaše zviera je v strese s Vami.

"Myslím si, že ťa liečim, a pritom liečim seba."

Spravili sme si s Kisou systém. Aby som jej pomáhala iba v tom, čo potrebuje, začala som vnímať znamenia.

Keď komunikujem zo zvieratami, musím vojsť do uvoľneného stavu a celé to chvíľku trvá. Nemala som čas stokrát do dňa zisťovať, či niečo chce, alebo nie. Pri vlastnom zvierati to nie je až také ľahké ako pri cudzom. Je ťažšie sa ubrániť vlastným úvahám.

A tak sme začali používať starú dobrú metódu, ktorú radím všetkým, ktorí ešte so zvieratami nekomunikujú.

Začali sme sa rozprávať

V ten deň som od rána mala pocit, že chcem dať Kisu na slnko. Odkedy nevidela, prestala chodiť na opäť na terasu.

Naučila sa iba svoju trasu z obývačky k záchodíku a miskám. Stretla som ju v kuchyni a povedala jej :

"Ak chceš ísť na gauč na terase, kráčaj ku mne."

Pohla sa ku mne. Vzala som ju na ruky a položila ju na gauč. Chvostom nešvihala, vedela, som, že toto chcela. Cítila som neistotu. Práve sme s mužom ukladali do garáže drevo, nemohla som zostať pri nej.

/Zvieraťa sa pýtajte iba keď je v kľude. Ak je nervózne, alebo sa bojí, nemusí vás vnímať.

Zrazu som vyslovila :

"Ak budeš chcieť ísť dovnútra, zavolaj ma."

Ani neviem, čo to do mňa vošlo, že som to povedala. Celkom som si to nevedela predstaviť, ale cítila som opäť pokoj. Jednoducho som si bola istá, že budem vedieť.

Muž rúbal drevo a ja ho ukladala ku stene v garáži. Zrazu som sa z ničoho nič vybrala dovnútra. Uvedomila som si to až tesne pred dverami. "Po čo idem ? Asi sa napiť", pomyslela som si. Keď som vošla do kuchyne, zbadala som Kisu, ako bezradne stojí na okraji gauča a bojí sa skočiť do tmy.

Tak ty si ma vážne zavolala !!

Môže to byť až také jednoduché?

Úplne som na to zabudla, ale pokým som ešte chovala, využívala som toto jemné spojenie s mačkami, ktoré mali pred pôrodom. Vždy som im vravela, aby ma zobudili, keď bude čas. Volali ma, aj keď sa niektorému z mačiatok niečo stalo. Prišla som vždy v poslednej minúte a rozdýchala priľahnuté mačiatko, alebo vytiahla zaseknutú nohu o motúz na škrabadle. Nikdy som tomu neprikladala vážnosť.

Jednoducho sa mi iba diali zvláštne veci.

Naposledy som tieto "náhody" zažila pri Judy. Zlyhávali jej ľadviny, chudla a bola stále hladná. Tri mesiace som sa budila každý noc o tretej hodine absolútne bez dôvodu. Keď som vyšla na chodbu, vždy tam stále a pýtala jesť.

Odvtedy takto s Kisou fungujeme stále. Ja si sledujem svoje pocity a podľa nich konám.

/Sledujte si prvé, čo vás napadne pred tým, ako začnete premýšľať.

Najprv som ju nachádzala na schodoch, ale dnes už chodí po nich úplne s prehľadom. Voláva ma, iba keď je bezradná. Inak si chce poradiť sama. Už sa vyzná v celom dome, chodí opäť aj na terasu.

Získala neuveriteľné sebavedomie. Po mesiaci nevidieť, že by ju jej zrak limitoval.

Doktor verí, že keď sa upraví krvný tlak a krvácanie na sietnici sa vstrebá, bude opäť vidieť. Rozprávam jej o tom každý večer.

Rozprávam jej, aká je šikovná, ako sa očká krásne uzdravujú a ako som šťastná, že ju mám.

Ako ma po toľkých rokoch naučila najdôležitejšiu vec.

Nebáť sa.

Všetci sa dokážeme naladiť na informačné pole ľudí či zvierat. Len sme na to zabudli.

Vravel vám v detstve niekto, že je najdôležitejšie to, čo cítite vo svojom vnútri ?

Že vaše srdce vám vždy povie, čo je správne ?

Mne nie.

"Intuícia je bicykel. Ako malý ste sa vedeli bicyklovať. Treba len nasadnúť a pedálovať... a nepočúvať tých, čo svoj bicykel nevidia"

Ak chcete aj vy rozumieť zvieratám, ako prvé začnite vnímať seba.

Ako sa cítite vo vlastnom tele ?

Aké pocity máte pri rôznych ľuďoch a na rôznych miestach ?

Cíťte !

Cíťte !

Cíťte !

Ak Vás láka vedieť viac,

som tu pre Vás.

Andrea, váš sprievodca dušou zvierat