- A čo si ty taká spokojná ?
- Bola som štyri dni s koňmi.
- Jazdila si?
- Nie.
- Nie ? A to čo si tam potom robila ?
- Objímala, bozkávala, hladila, cítila seba.
Majú srdce, do ktorého sa vmestí celý svet. Majú dušu priamo napojenú na večnosť.
Neviem jazdiť. Zrejme ani nikdy jazdiť nebudem.
Vždy ma to ku koňom ťahalo. Pamätám si, ako som ako malá bola pri pôrode žriebätka. Otec bol veterinár, a tak som vyrástla na družstve s kravkami a koňmi.
Dostala meno Blanka a chodila som jej dávať kockový cukor. Bola tak mliečno-čokoládovo hnedá a mala na čele biely fľak.
Nejakú dobu sme ju nenavštívili, a tak som bežala cez celú chodbu ako vietor, len aby som už bola pri nej. Vytiahla som cukor z drevenej truhlice a otočila sa ku nej. Nebola tam. Mala som tri-štyri roky a zúfalo som sa rozplakala. Odvtedy ubehlo mnoho rokov a aj tak je mi teraz do plaču. Mama pribehla, nevedela, čo sa mi stalo. Vzlykala som z celej hĺbky detského obrovského srdca. "Blanka tu nie je." Mama sa pozrela k oknu a stál tam veľký čokoládovo-hnedý kôň s bielou škvrnou na čele. "Ale veď toto je Blanka, len vyrástla," utešovala ma.
Neviem, aké to boli pocity, ani čo to pre mňa ako dieťa znamenala. Viem iba, že takmer 40 rokov spomínam na toho koňa.
Pred pár rokmi, keď som v sebe objavila schopnosť nás všetkých, počuť reč prírody a zvierat, opäť som sa začala obklopovať koňmi.
"Čo si myslí Beautynka," spýtal sa Michal, keď sme si prvýkrát požičali pre trojročnú Amálku poníka na neďalekej farme.
Je to krásna a príťažlivá vec, rozumieť zvieratám. Hľadaniu a zdokonaľovaniu svojho vnímania som venovala každú chvíľu a zrazu som nevedela, čo si s týmito informáciami počať.
"Nechce, aby sa na nej deti vozili. Túži po tom, aby sa s ňou hrali ako so psom. Chce byť videná." A od tej chvíle, kedy sa naše mysle a srdcia započúvali do seba, to už nikdy nebolo rovnaké.
A tak sme naďalej chodili na farmu a voľajako sa nám nechcelo vôbec jazdiť. Stačilo nám s koňmi iba byť. Dcérka sa párkrát povozila ale väčšmi si užívala prítomnosť koní zo zeme. Sama vo vnútri cítila, že jej je takto lepšie. Že koňom je lepšie.
Amálka to tam miluje. Tak som na tej farme trávila hodiny a hodiny. Všímala som si kone, ruch farmy, zvláštnosti v atmosfére, zvláštne pocity vo mne. Boli dni, kedy som cítila, že moje srdce je veľké ako metrový kruh vôkol mňa a boli dni, kedy sa nervozita medzi koňmi dala krájať. Boli dni, keď radostne erdžali hneď ako nás zbadali a boli dni, kedy sa na nás ani nepozreli.
Premýšľala som prečo.
A potom som si všímala majiteľov koní. Prišli, bez slova koňa očistili, nachystali a v rovnako zlej nálade ako odišli, sa po hodine aj vrátili. Správali sa k nim automaticky, bezmyšlienkovite...ako k bicyklom.
Nechápala som to.
Beautynka ochorela a jedného dňa na farme už nebola. Prestali sme tam chodiť aj my.
Túžba byť s koňmi inak...skutočne
Facebook je môj verný priateľ. On vždy vie, čo kedy potrebujem. Vážne, nesrandujem. Radím túto cestu aj ľuďom, ktorým pomáham s chorobami alebo správaním u zvierat.
"Dajte si zámer, choďte s ním spať, a tri dni na päť minút (dôležité je iba 5) choďte na facebook alebo kam chodievate a číhajte na odpoveď. Vždy príde.
Mám taký zvyk. Tesne pred spaním sa pýtam, či niektoré zviera nepotrebuje niečo povedať. Prišiel za mnou už kade kto ale jeden večer pred viac ako rokom prišiel kôň. Mala som ohromný pocit, že som ho niekde videla a povedal iba
"Príď za nami." Druhý deň ráno som prehľadala Facebook a našla som ho. Bol to Zeus, koník, ktorého som videla na stránke Čarovné kone.
Poriadne som si prečítala ich stránky a žasla. Lebo ľudia sa prebúdzajú.
Čarovné kone sú prekrásny projekt zameraný na sebapoznanie s pomocou koní. Na rovnocenné obohacujúce "spolubytie".
Zatelefonovali sme si, spojila som vtedy Zeusa s jeho majiteľkou, porozprával jej mnoho vecí. Sľúbila som, že prídem.
A neprišla.
Poznáte to. Odkladáme, odkladáme, odkladáme.
Seba na posledné miesto.
Na jar som si prečítala na stránkach Čarovných koní, že Zeus už na farme nie je. Zosmutnela som.
Tak nejak verím, že všetky veci sa dejú v správny čas, ale aj tak som sa na seba nahnevala. Potrebovala som si to odpustiť.
"Možno to Zeus myslela tak, že mám prísť vôbec za koňmi.
Tak teda pôjdem. Už vážne pôjdem."
Sledovala som všetky termíny, ktoré na stránkach Čarovných koní mali, ale vždy mi do toho niečo vošlo. Nechápala som, prečo tam už nejdem.
Niekde tam je miesto, kde nájdeš všetky odpovede. Niekde tam je miesto, ktoré už dávno nosíš v sebe.
Keď je žiak pripravený...
A bol september. Tri mesiace som žila strachom a odvahou, strachom a odvahou až som konečne dala výpoveď vo svojej "bezpečnej" práci.
Budem robiť všetko inak!
Tak dobre, tak pre začiatok aspoň niečo inak.
Odvážim sa veriť v seba a svoje miesto na zemi.
Ono to ohromne dobre znie, keď počúvate ako ísť za svojimi snami ...ale uveriť skutočne v seba ?
"Kedy si šťastná?" spýtalo sa ma moje srdce.
- Keď som v spojení s ľuďmi a pomáham im skrz seba pochopiť zvieratá a seba. Keď cítim jednotu so zvieratami.
"A čo ešte miluješ?"
- Milujem, keď vidím krásu. Milujem, keď sa zhmotní môj pocit lásky k všetkému živému.
"A?", zaťukalo si na čelo moje srdce.
Nebojte sa. Svet má našťastie viac rozumu ako my. Fb opäť prišiel na pomoc. Vybehla mi reklama na sebapoznávací pobyt s koňmi.
Sme to my úžasná krajina, kde toľko ľudí nám pomáha objaviť cestu k zvieratám a k sebe.
Pozrela som si video s koňmi na stránke Martiny Pražákovej a rozplakala sa. Prijala som to ako znamenie, že už som pripravená.
Keď som takto stála obkolesená všetkými somárikmi zo stáda, akoby zastal čas. Akoby na tomto svete nebolo nič dôležitejšie ako tento moment. Keď som si kvokla, snažiac sa niečo vyfotiť, ukryli ma pod seba. Taký pocit bezpečia a prijatia som nikdy predtým nezažila.
Prečo ísť za koňmi ?
Nemusíte ísť za koňmi. Tento pocit všeobjímajúcej dôvery a bezpečia som v tie dni zažila so somárikmi, kravkami, miestnou mačkou aj húskami. Keď si to dovolíme, môžeme to zažiť doma s naším psíkom, škrečkom, papagájom, včelami...
Len tie kone sú trošku iné. Tým aké sú obrovské, majestátne, silné a slobodné...tým, ako dôverujú iba tým, ktorí veria v seba...tým, ako nám ukazujú presne na čom sme...tým, ako obrovsky žiari ich srdce, keď sa pritisne na to naše...
Kone sú 500 kilové detektory lži. Tak ak sa cítite na to spoznať všetky pravdy o sebe, postavte sa pred koňa s prázdnymi rukami a plným srdcom.
A uvidíte. A ucítite. A zmeníte sa.
- Maminka, čo sa stane, keď sa dotknú dve srdiečka? spýtala sa ma včera Amálka.
- Začnú sa spolu rozprávať, odpovedala som.
- A ako sa budú rozprávať?, zaujímala sa.
- Budú sa rozprávať pocitmi.
- A o čom sa budú rozprávať?
- O zmysle života.
- Čo je zmysel života?
- Práve tá chvíľa.
Obdivujem tvoje srdce
čo miluje lesy, lúky
stále bije, hoc aj nechce
dotýka sa, aj keď nemá ruky
Obdivujem tvoje oči
ktorými hľadíš do neba
obdivujem tvoje oči
ktorými hľadím na seba
Sebapoznanie skrz kone :
PS: Choďte tam, kam vás to ťahá. Pretože práve odtiaľ ste prišli.
Andrea
Váš sprievodca dušou zvierat
留言