Keď odíde kráľ.

Smrť zvierat som zažila už mnohokrát. Vždy som plakala a po čase zabudla. Aby som sa netrápila, uzavrela som si prístup k spomienkam. Rómeo odišiel už pred rokom a stále tu je s nami. Jeho odchod je to najzvláštnejšie, čo som zatiaľ zažila. Už verím, že zvieratá dokážu všetko.

"Smrť je iba stretnutie na druhom konci žitia," Milan Lasica

Rómeo bol tým najušatejším mačaťom. Mal obrovské laby a obrovské srdce. Ako začínajúci nádejný chovateľ mačiek som verila, že do tých veľkých uší dorastie. Vyrástol z neho medveď. Tak obrovskú britskú mačku som dovtedy nevidela.

Celý život mal prirodzenú autoritu a vždy sme si mysleli, že kvôli váhovej prevahe si do neho nik netrúfne. Bolo to ale niečo v ňom. Niečo silné a vľúdne zároveň.

Rodina nadovšetko

Žil s nami 14 rokov a celý ten čas sa nepohol od svojej mamy Judy a otca Caspera. Nikdy som nechápala, ako môžu mať také silné puto. Vždy boli iba pri sebe, tlačiac sa v jednom pelechu, na jednom škrabadle. Rodina.

Keď už boli všetci staručkí a užívali si dôchodok a koniec mojej chovateľskej kariéry, zadívala som sa na nich.

Učíte ma, že rodina je to najdôležitejšie.

Minulý rok na Valentína odišla Rómeova mama Judy. Zlyhávali jej ľadviny a rok som sa ju snažila udržať pri živote. Cítila som vinu, že pri mne a mojom "chovateľskom pláne" si neužila dobrý život. Verila som, že keby ešte chvíľu žila, keby si ešte chvíľku mohla užívať slnko, vietor, cítila by som sa lepšie. Každý deň som jej dávala množstvo vitamínov, menila stravu, dávala lieky. Každý deň som sa budila s hrôzou, či jej dnes bude lepšie.

Judy mi povedala, že odíde, keď budem mať všetky dieliky skladačky. Odišla dva dni po mojich skúškach na škole pre komunikátorov so zvieratami. Chcela odísť doma, a tak jej pomohla za dúhový most moja veterinárka.

Bol to smútok aj úľava súčasne. Strach o jej život a zodpovednosť, že ju musím udržať pri živote ma sužovala. Paradoxne som si ju posledný rok takmer neužila. Tým, že som ju stále naháňala iba s liekmi, som jej liezla na nervy. Stále som sledovala ako dýcha, či je, ako ciká, ako kaká a nevnímala to šťastie, že tu ešte je. Až ku koncu som si uvedomila, že jediné, po čom skutočne túži, je byť so mnou. Ako slabla, sedávali sme spolu večer samé na gauči.

Iba my dve.

Keď odišla, zaprisahala som sa, že takto už nikoho trápiť nebudem.

Po pár mesiacoch od smrti Judy, začal prejavovať známky tej istej choroby aj u Rómeo. Slávnostne sme po odchode Judy vysadili ľadvinovú diétu a jemu sa zrejme vtedy pohoršilo. Všetky lieky som ešte mala a začala som liečiť opäť. Už som ale vedela, že mu nebudem robiť to, čo Judy. Že ho nechám odísť tak, ako bude chcieť on.

Povedz mi, čo mám spraviť, aby ti bolo lepšie? Sprav konečne niečo so svojím životom a mne bude lepšie.

Problémy s ľadvinami sú najmä stres a strach. Verím, že naše zvieratá majú naše choroby. Cítia všetky naše pocity, vidia naše myšlienky. Keď som bola u špecialistu na Čínsku medicínu aj na meranie aury, všetci potvrdili, že ľadviny mám oslabené.

Môj strach zo života, z vlastnej cesty, z poslania bol natoľko veľký, že som sa nedokázala pohnúť. Navštívila som mnoho kurzov, skutočne pracovala na sebe, ale vedela som, že Rómea nezachránim. Pretože nemám ešte silu ísť svojou cestou.

Otec a syn

Odkedy boli iba dvaja, Rómeo sa od Caspera nehol ani na krok. Tlačil sa na neho, lízal ho. Takú lásku som za 17 rokov s mačkami nikdy nezažila.

Veľmi chudol. Nič z toho, čo som dávala Judy u neho nepomáhalo.

Bol november a môj muž sa chystal na expedíciu na Madeiru. Mal odísť na dva dni na konferenciu a z nej rovno na letisko. Rómeo už nevyzeral dobre, ale pri Judy som zažila kade čo. Jed deň bolo zle a na druhý lepšie. A tak sme spolu srandovali, že Rómeo musíš žiť minimálne dva týždne, pokým sa vráti Michal domov. Nemal by kto kopať hrob.

Michal odišiel v stredu a Rómeo v ten deň prestal jesť.

Komunikácia so zvieratami pred smrťou je prekrásny dar. Je to úplne iný pocit, ak viete, čo vám chce zviera ešte povedať. Čo chce ešte s vami zažiť, aký koniec si praje.

Ja sama som sa ale dlho odhodlávala. Večer v posteli som sa spýtala.

Ako chceš odísť ? spýtala som sa neisto. Tak ako moja mama, odpovedal Rómeo.

Ukázal mi ako leží úplne natiahnutý na boku. Pochopila som, že takto bude vyzerať, keď príde jeho čas. Nešla som ho nútiť jesť, ani vymýšľať, čo by sa dalo ešte spraviť.

Už som vedela, že chce zomrieť doma a že bude rád, ak mu na druhý breh pomôže veterinárka. Otázkou bolo kedy.

Kedy chceš odísť ? V piatok, odpovedal Rómeo.

V piatok ? To je za dva dni. Som sama doma. Triasla som sa strachom a premýšľala, čo budem robiť.

"A možno sa mýlim. Možno mi už šibe a toto som si iba vymyslela v hlave, možno to nebude tak rýchlo," išlo mi v hlave a upokojila som sa.

Vo štvrtok sme šli s dcérkou v aute zo škôlky, keď mi volal Michal. Povedal, že konferencia už skončila, že za hodinu by už mal ísť na letisko, ale že nemôže. Že to nechápe, ale že ho premohol taký zvláštny pocit. Akoby sa malo niečo stať. Snažila som sa ho upokojiť, o Rómeovom pláne s odchodom som nepovedala ani slovo, pNa výlet sa toľké mesiace tešil, všetko mal zaplatené. Dohovorili sme s tým, že si to ešte premyslí. Za hodinu som dostala sms: "Idem domov".

Pozrela som sa na Rómea a vedela, že to spravil on.

"Aby si na to nebola sama," znelo mi v mysli.

Bol piatok ráno. Šla som autom do práce a stále premýšľala, či je to vážne dnes. Bolo treba zavolať veterinárke. Zvykla som v tej dobe používať rádio ako barometer. Podľa prvých slov pesničky, ktorú som po naštartovaní motora počula, som zisťovala, ako som naladená. Keď boli veselé optimistické pesničky, vedela som, že je dobre. Keď boli smutné, snažila som sa preladiť seba.

V to ráno som mala rádio vypnuté. Až keď som zaparkovala a vypla motor, zrazu som do toho ticha začula posledné slová z piesne od Metalindy :

Vypršal náš čas, už musím ísť.

Auto zalialo ticho. Ja som ešte hodnú chvíľu sedela bez pohnutia.

Dnes odíde Rómeo.

Z práce som odišla skôr, chcela som všetko stihnúť, kým sa dcérka vráti zo škôlky. Pre istotu sa s Rómeom rozlúčila už ráno.

Keď odišla Judy, bola pri tom. Nechápala, prečo toľko plačem, veľa si z toho nerobila. Ale dnes som to cítila tak, že si chcem poplakať sama.

Ostatné mačky to vedeli. Všetky sa postupne pri Rómeovi vystriedali. Ja som si sadla tiež k nemu. Hodinu som pri ňom iba bola a hladila ho. Mal taký pokojný pohľad. Nebál sa, netrpel. Bol pripravený.

Michal pochopil, že to potrebujem po svojom. Z obývačky ku mne doliehala jeho hra na gitare. Bolo to ako obrad v kostole.

Keď už som cítila, že som pripravená, prišla veterinárka. Najprv jedna injekcia, za chvíľku druhá. Pomaličky dýchal. Akoby zastal čas. Ešte tu bol a už tu nebol.

Hruď sa mu zastavila. Vzala som ho do náručia a hádam hodinu plakala. Keď už bolo sĺz dosť, položila som ho do jeho najobľúbenejšieho pelecha. Tam kde ležiavali všetci traja a šla pre Amálku do škôlky. "Rómeo odišiel, tak ako sme si mysleli," povedala som jej. Brala to v absolútnom kľude. To viac emócií by prejavila, keby poviem, že sa minul v chladničke jahodový jogurt :D Len si ho obzerala.

"Vyzerá, ako predtým," neveriacky sa ho dotýkala. "Len už nehreje."

Po chvíľke sme prichystali krabicu, dali mu do nej obľúbenú deku. Zakaždým nechápem, ako sa zviera pred smrťou tak zmenší. Voľakedy mal 8 kíl a dnes sa vmestil do väčšej krabice od topánok.

Michal vykopal jamu tesne vedľa Judy. Zapálili sme sviečku. Na ich hrobčeku rastie Kocúrnik. Včielky ho milujú.

A spomínali sme, ako Rómeo miloval pečené buchty a ako ho Amálka nikdy nemohla udvihnúť. Ako to bol kráľ môjho života.

"Rómeo je veliký, spapá aj koláčiky," je sloha z našej rodinnej pesničky, kde každá mačka aj člen rodiny má svoju slohu.

A všetko bolo iné. Keď zomrela Judy, bolesť mi trhala vnútro a mesiac som sa stále nevedela upokojiť, ako mi chýbala. Odkedy zomrela, som ale na mnohé prišla. Veľa sa s ňou rozprávala. Už som vedela, že to nie je koniec.

Keď som sa lúčila s Rómeom, bolo to ako keď dieťa nechávate na pár dní u babky.

Akoby by ste vedeli, že sa vám vráti.

Až večer som si všimla, že v ten novembrový piatok bol dátum 11.11.2022.

Niekedy, keď si s Amálkou pred spaním rozprávame, a ja nepohnute potom čakám kým, zaspí....sa zrazu pohne perina. A ja cítim, že si prišiel ľahnúť k nám. Cítim to teplo na mojej nohe.

Ľudia sa Amálky často pýtajú, koľko máme mačiek. A ona zakaždým odpovedá:

Máme Uška, Sissi, Marrisu, Kali, Škubu, Mrňu, Kissu, Caspera a Judku a Rómea.

Vyhýbala som sa smútku z lúčenia

tým, že som milovala menej

Ja bála som sa sĺz a sklamania

ja bála som sa seba samej

Dnes plačem z hĺbky očí

dnes nariekam, čo duša ráči

dnes viem, že je v mojej moci

ucítiť ťa zas v náručí

Ďakujem za váš čas a návštevu v mojom svete.

Andrea, váš sprievodca dušou zvierat.