​

Vyrástla som v rodine veterinárov. Svoje prvé roky života som strávila asistovaním otcovi pri pôrodoch a liečbe koní, kráv, prasiat...Keďže otec robil veterinárny dozor aj na bitúnku, od troch rokov som videla veci, ktoré by žiadne dieťa vidieť nemalo. Dodnes si pamätám ako zmätená kravka vypadla z dodávky a rozbehla sa za mnou. Ten pocit sa nedá zabudnúť. 

​

Ako som rástla, vždy som bola radšej so zvieratami ako ľuďmi. Za 40 rokov sme v rodine mali novofundlanského psa, pekinského palácového psa, neapolského mastina, amerického kokršpaniela, bruselského griffona, shitzu, anglického buldoga, všetky menšie zvieratá, čo sa dali kúpiť v zverimexe a fretku. Vo svojich 18tich rokoch som mala prvé šteniatka vlastnej chovateľskej stanice amerických kokeršpanielov, kde som sa však tešila iba z jedných šteniatok. Fenka krátko po šteniatkach dostala epileptický záchvat, takže s chovom psov som súčasne začala aj skončila. V poslednom ročníku vysokej školy som si zadovážila chovný pár britských krátkosrstých mačiek. Chovu som prepadla a venovala sa mu celým telom aj dušou 17 rokov. 

 

Moje mačiatka žijú od Kanady po Južnú Afriku. Odchovala som približne 400 úžasných mačiat a spoznala množstvo milujúcich ľudí. Pri umiestňovaní mojich "detí" do nových rodín, som si všimla zaujímavú vec. Každé zviera, ktoré sa v jednej rodine správalo problematicky, sa v inej správalo úplne normálne. Ak v jednej rodine bolo dominantné, po presťahovaní bolo úplne submisívne. Ak v jednej rodine malo zdravotné problémy, tak v druhej ich nemalo alebo malo iné. Všetko som pochopila až o mnoho rokov neskôr. 

 

Keďže chov nesie so sebou aj úskalia, naučila som sa rokmi riešiť aj rôzne zdravotné problémy. Zakaždým som dajako vytušila, čo sa deje a čo spraviť. Keďže som vždy verila na veci medzi nebom a zemou a čarodejnice máme vraj v rode, nebolo mi zvláštne, že som si s mojimi mačkami vytvorila vlastnú komunikáciu. Vždy keď bol problém s mačiatkami, alebo začínali rodiť, ma zobudili. Jednoducho som sa vždy prebudila presne vtedy, keď bolo treba. Ako keď si poviete, že sa zobudíte pred budíkom alebo o presnej hodine a vážne sa presne vtedy otvoríte oči.

​

Ku skutočnej komunikácii so zvieratami som sa dostala ale až na konci svojho chovu. Čím viac som cítila nespokojnosť seba a mojich zvierat, tým viac som chcela vedieť, čo je za tým. Muselo mi niekoľko zvierat tragicky odísť, aby som konečne počula ich slová. Aby som konečne videla, že  to čo roky robím, nie je správne.

​

O ceste k môjmu poslaniu komunikátora so zvieratami píšem v mojom blogu "Prečo odchádzajú zvieratá".

Pokračovanie príbehu čaká rok a pol na dopísanie.

 

V roku 2020 sa mi nadobro zmenil svet. Moja najmilovanejšia sprievodkyňa životom Judy začala odchádzať z môjho života. Pár týždňov na to mi zachránené mačiatko Uško ochorel na smrteľné ochorenie FIP.

Našťastie som presne v tej dobe objavila viacerých zahraničných učiteľov a absolvovala školu pre komunikátorov a stala sa tak praktikantkou svetoznámej Danielle Mackinnon, jednej z priekopníčok komunikácie so zvieratami.

 

 Urputný boj o záchranu oboch, ma zmenil. Judy bola so mnou ešte rok, Uško sa úplne uzdravil. Až keď Judy odišla do inej formy,  pochopila som, že ten boj bol v skutočnosti o záchrane mňa samej.

 

Moja cesta ma zaviedla ku mnohým učeniam, múdram, technikám. Dnes komunikujem nielen so zvieratami. Vidím veci z minulosti aj budúcnosti, stretávam duše za dúhovým mostom, hovoria ku mne anjeli a iné bytosti. Nechávam sa viesť intuíciou vesmíru a konečne cítim pokoj.

 

Vďaka mojim zvieratám som objavila  svoj životný príbeh. A dnes som pripravená pomôcť ho objaviť aj vám. 

Všetko, čo ste sa kedy chceli spýtať, vám odpovie ten, kto vás jediný pozná. 

Váš zvierací anjel. 

 

Váš sprievodca dušou zvierat.  Andrea 

​

 

 

​

​

​

​